stigma

…keď som sa skláňal nad neznámym vojakom.Bol bez tváre.Chýbalo mu kus hlavy.Všetko vrátane hornej čeluste bolo preč.Nemohol som pochopiť ako môže ešte ku mne vystierať ruky.Obsah jeho hlavy bol všade,všade okolo mňa.Môj ´´pozorovateľ ,,akoby pohľadom kokainového feťáka neprítomne pozeral na žltočervený krvavý chuchvalec ktorý mu pristal na ďalekohľade.“Soyons“precedil medzi zuby.Nemohol som sa pohnúť .Pach smrti ktorý sa šíril z otvoru v trupe „človeka“ktorý ležal v mojej tesnej blízkosti mi stále viac zahmlieval môj vlastný mozog,ktorý na rozdiel od“toho ležiaceho“bol ešte stále na svojom mieste.Prepadal som sa niekam kde nič nie je.Zrazu som uvidel toho vojaka čo ležal pri mojich nohách ako vstal.Hlavu mal naspäť a s úsmevom na tvári ktorú tam pred tým nemal,mi povedal:“Takto to vyzerá keď zasiahneš svoj cieľ“.Jeho hlas bol hlboký,nie však veľa.Ale pôsobil vo mne ako keď vám preletí svalom guľka malého kalibru.
Vtedy som pochopil.Nebola to moja vojna.Nebola to vojna ani ich.Boli to obyčajní ľudia ktorých presvedčili o tom,že položiť život za“správnu“ vec im prinesie slávu.Mne nehovoril nikto nič.Ja som sa rozhodol sám.Bol som vojak telom i dušou.Od mala,maličkého mala.Už moja babička mi nedala v jeden večer najesť pretože som jej tvrdil celý deň,že až budem veľký,budem vojak a budem zabíjať ľudí.Splnil sa mi sen.Bol som vojak a“vedomý si svojej čestnej vlasteneckej povinnosti „…som bol pripravený“nasadiť i život k dosiahnutiu víťazstva“.Čas plynul.V boji proti nepriateľovi som popísal“tony“papiera.Chcel som akciu.Chcel som si splniť aj druhú časť svojho detského sna.Bola možnosť vzdať sa vojenského papierovania.Moja prvá cesta po otvorení hraníc viedla do Strasbourgu.Prešiel som.Výberom…Výcvik…Ktorý sa nedá prirovnať s ničím iným.Treba zažiť (a prežiť).Výcvik.Calvi.Nádherné mestečko na severe Korziky ktorú obmývajú vlny Stredozemného mora.Prvé ostré streľby na terč.Vždy som strieľal výborne.Už ako malého chlapca ma majitelia púťových streľníc nemali radi.Vždy prišli o všetky ruže.Ďalší výcvik sa orientoval na streľbu a prežitie.Prešiel som.Výborné výsledky.Dennodenný“dril“,pol roka a potom to prišlo.Prvá ostrá.Z misie sme sa vrátili všetci a bolo nás o jedného viac.Ja som mal na pomyslenej pažbe šesť zárezov a chýbalo mi len päť nábojov.Ten dvojitý zásah bol zaznamenaný aj kamerou na prilbe seržanta.Stál pri“cieli“tak blízko že na neho vystrekla krv.Tých dvoch zbadal však až keď vypadli z dverí za ktorými stál.Za ten“dvojitý zásah“ som dostal odmenu.Pre mňa však najväčšou odmenou bol návrat všetkých z misie.Počet misií sa zväčšoval.Pomyslená pažba sa pomaly začala rozpadať od zárezov.Už som nemusel na misie.V kľude výcvikového campu som vysvetľoval novým adeptom ako najlepšie zbaviť človeka života aj na vzdialenosť jeden a pol kilometra.Ale hlavne som sa ich snažil naučiť s tým žiť.
Nikdy som nevidel do tváre svojej obete.Nikdy som nepočul chrčanie ktoré vychádza z otvoru po streľnej rane.Muselo to však prísť a prišlo.Misia na ktorú som sa prihlásil dobrovoľne,pretože sa jednalo o krajinu ktorá mi bola blízká. Peć -1135km.Stále je to o 4,5 tisíc kilometra bližšie ako krajina kde som bol pred tým.Darilo sa.Náš úkryt bol na výbornom mieste.Môj“pozorovateľ“mal výhľad ako z Eiffelovej veže.Nebolo nás možno spozorovať ani zo vzduchu.Zo zadu nás kryl tri metre vysoký kamenný masív,zľava a z prava nebolo nič len 70 metrov prázdnoty.Pod sebou sme mali desať štvorcových metrov kamenného výčnelku,na ktorom sme trávili už tretí deň pozorovaním okolia a cieľového sektoru.Cieľový objekt,“Hashim S……aji“veliteľ ozbrojenej skupiny terorizujúcej obyvateľstvo v priľahlých dedinách.Nebolo mu nič sväté.Nemal zábrany zabiť šedivého starca,šesťročné dieťa alebo tehotnú ženu.Mal som za úlohu zbaviť svet tejto beštie v ľudskej koži .
Videl som Boha…Videl som ho v tvári ktorá nebola,videl som ho v očiach zdeseného pozorovateľa,keď medzi nás padlo nevládne telo.Nebol to neznámy vojak.Bol to jeden z Hashimových zabijákov ktorého zasiahla guľka“snipera“ktorý nás istil.Videl som ho v momente keď mi hrdlo preťala čepeľ noža,ktorú viedla ruka Hashimovho vojaka.Ten sniper ktorý nás istil minul a mňa to skoro stálo život.Našťastie“opravná“bola presná a môj pozorovateľ vedel čo má robiť aby sa nevrátil z misie bezo mňa.Videl som Boha v skláňajúcej sa tvári ktorú som ako prvú zazrel po prebudení sa z kómy. Tu me vois?(vidíš ma?)zaznelo mi v ušiach. Miesto slov vyšiel z mojich úst len chrapot ako keď na autovrakovisku lisujú karosériu auta ktoré už prestalo slúžiť.Tiež som si pripadal ako ten vrak. Pomačkaný,dokrivený,rozbitý a nepoužiteľný.Stačilo,vravím sám sebe .Stačilo akcie,stačilo mŕtvol.Sám som bol mŕtvola.I keď nie telom.Moja duša bola mŕtva,dokrkvaná a rozšklbaná na márne kúsky ako to najväčšie puzzle na svete.Keď ma prepustili z vojenskej nemocnice Percy v Clamart pri Paríži,moja prvá cesta viedla do Katedrály Notre Dame.Videl som Boha…Všade,v každom obraze,v každej nástennej maľbe katedrály.Rozhrešenie som nedostal,musím s tým žiť.Uplynulo pár rokov a pár kúskov puzzle je už na mieste.Neviem však či bude stačiť zbytok môjho života na to aby sa to duševné puzzle poskladalo.